Rétorika je rečnícke umenie, schopnosť mať zaujímavý či presvedčivý rečnícky prejav.
Na hodinách slovenčiny sme si my, študenti štvrtého ročníka, pod vedením pani učiteľky PaedDr. Heleny Čižmárovej vyskúšali, aké je to postaviť sa pred skupinu ľudí a rečniť o téme, ktorú sme si vybrali. Akékoľvek námietky typu: neviem, nedokážem, nemám talent, nie som dobrý rečník, neboli dosť silné na to, aby zmarili plán pani učiteľky prebudiť v nás chuť prekonať seba samého a zobudiť v nás driemajúcich rečníkov.
V úvodných hodinách sme sa zoznámili s ľuďmi, ktorých rečníctvo sa stalo životnou náplňou aj napriek dlhým prípravám a ťažkým začiatkom. Potom už len niekoľko inštrukcií, ako to všetko „spískať“, akých zásad sa pridržiavať a mohli sme sa pustiť do najdôležitejšej časti – do výberu vhodnej témy, ktorá musela nielen zaujať a zapôsobiť na poslucháča, ale aj odrážať nadšenie a presvedčenie rečníka. No a napokon ešte niekoľko hodín strávených nad knihami i za počítačom pri tvorbe prejavu a prezentácie. Ďalších zopár hodín na zháňanie rekvizít, aby vytvorili správnu atmosféru, a na záver ešte skúšobný prejav prednesený celému domácemu osadenstvu, rodičom, súrodencom, babkám, tetkám… a veľdielo bolo na svete. Už to len nespackať, nezakoktať sa, tváriť sa uvoľnene a presvedčivo.
Prešli sme dlhú cestu. Snažili sme sa vyhnúť otrockému čítaniu, chybám v artikulácii, dodržiavať očný kontakt, zvoliť vhodný odev a primerané tempo reči. Jednoducho, snažili sme sa, čo najviac zaujať svojich poslucháčov. Na vlastnej koži sme pocítili, že rétorika je náročná disciplína. Na konci všetkých prejavov sme však spoločne zhodnotili, že sme sa s novou úlohou popasovali celkom dobre. Sme veľmi radi, že sa nám naskytla takáto šanca a aj keď nie všetkým prejavy vyšli tak, ako si predstavovali, vďaka novej skúsenosti vieme, aké sú naše kvality a naopak, kde máme medzery a čo ešte treba zlepšiť, pretože ako povedal Marcus Tullius Cicero: ,,Umelcom sa treba narodiť, no rečníkom sa treba stať.“
Spracovala: Andrea Tkáčová, 4.Ag